V dnešnej dobe poznáme predovšetkým Dušičky, čiže Pamiatku zosnulých, ktorá pripadá na 2. november. 1. novembra sa ale oslavuje ešte iný sviatok, ktorý sa volá sviatok Všetkých svätých.
Oba sú kresťanské sviatky. Ich počiatky siahajú až do 4. st., kedy sa začal sláviť sviatok Všetkých svätých mučeníkov. Neskôr sa 1. november začal sláviť v katolíckej cirkvi, a to predovšetkým z pragmatických dôvodov. Dátum pripadol na výročie zasvätenia oratória pôvodnej Baziliky svätého Petra v Ríme všetkým svätým, apoštolom a mučeníkom.
Dušičky vznikli o niečo neskôr. Zaslúžili sa o ne mnísi z clunyjského kláštora vo Francúzsku v 11. storočí, krotí vybrali 2. november a tak sa tento deň spojil so sviatkom Všetkých svätých.
Zvyky z dávnych čias na Dušičky:
Ľudia verili, že sa na Dušičky môžu stretnúť so svojimi blízkymi, ktorí už zomreli. Najčastejším zvykom bolo, že sa lampy naplnili maslom. Mŕtvi si rozpustené maslo mali natrieť na rany z očistca a vyliečiť si ich. Ďalším bolo sypanie múky či pokrmov do ohňa. Tieto dary mali vyhladované duše nakŕmiť.
Na dedinách sa bežne konala procesia v strašidelných maskách. V domácnostiach mali k večeri prestreté o jedno miesto navyše, ak by sa niekto z mŕtvych rozhodol pripojiť ku sviatočnej tabuli. V tento deň bolo zakázané zametať, aby sa duše nevyplašili.
S týmito zvykmi už dnes nestretneme. Dnes sa vydávame zdobiť hroby kvetmi a vencami. Hroby sa začali na Dušičky zdobiť počas 19. storočia. Trvalo pomerne dlho, než sa nový zvyk ujal. Pritom je to dnes pre nás úplná samozrejmosť, a kto sa 2. novembra nevydá na hrob blízkym, aspoň pre nich zapáli sviečku v okne. S Dušičkami je totiž oheň spätý rovnako ako zapaľovanie sviečok. Všetko sú to symboly očisty a ochrany. Zomrelým má navyše sviečka ukázať cestu k ich blízkym a pomôcť im, aby sa nestratili.
